Dominika Jenčová
Slová dokážu zraniť. Slová dokážu liečiť. Niektoré zmiznú v momente, keď zaznejú; iné zostávajú a potichu formujú to, ako milujeme, ako dôverujeme a ako si pamätáme.
Výšivka do diela vstupuje ako technika odovzdávaná naprieč generáciami žien v mojej rodine, ktorú ma ako dieťa naučila moja stará mama. Je to proces pomalý a intímny. Veta vyrieknutá za pár sekúnd si vyžaduje hodiny vyšívania. V tejto pomalosti vzniká priestor vracať sa k slovám a zotrvať s emóciami, ktoré vyplavujú na povrch.
Dielo sa stáva aktom spomínania — návratom k tomu, čo bolo, prežívaním toho, čo pretrváva, a uvedomením si toho, kde stojím dnes. Cez stehy prechádzam vlastnými spomienkami a rôznymi podobami lásky.
Každodenné prejavy starostlivosti medzi rodinou a priateľmi existujú po boku zložitostí romantickej intimity. Obyčajné slová nesú nehu a blízkosť; iné v sebe uchovávajú spomienky na strach, bolesť a násilie.
Niekedy tieto skúsenosti existujú na rovnakom plátne, navrstvené jedna cez druhú. Biela výšivka je tichšia. Musíte prísť bližšie, aby ste ju uvideli. Nekričí, no zostáva pod povrchom — presne tak, ako niektoré zážitky zostávajú skryté, a predsa nás neustále formujú.